Chagrin
Pou co lè r’vîr.
Marius Roch, Èl Mouchon d’Aunia, octôbe 1936
Pou co lè r’vîr.
 
Despûs l’ djoû què l’ maleûr nos-a pris no poûve fîye
in vos léchant tout seû avû vo p’tit moulon,
vos n’avèz pus volu d’ nous-ôtes a vo méson
èt vos-avèz r’niyî vos bias djins, pou l’ vîye.
 
Nos vîs keûrs dè parints ârin’tè yeû mwins d’ pène
si nos-avin’ povu vos parlér d’ no n-èfant.
Vos nos-avèz r’poûssè, vos vos pèrdîz trop grand
pou v’ni nos r’consolér durant lès longuès scrènes.
 
Pourtant, si vo sintîz tout l’ chagrin qui nos mine !
Sondjèz qu’ il-a chîs-ans què l’ pètit n’ nos-a vu.
I n’ nos d’moroût pus qu’ li… Vo n’avèz nî-n volu
qu’ on lyi moustrisse seûl’mint ayu ç’ què nos d’morin’ !
 
Combî-n ç’ què no stons voye passér d’sous vo fernièsse,
ô nût’, quand tout dormoût, pou yèsse in pô d’lé li ;
dè l’ savoû d’lé nous-ôtes, ça no f’soût tant plési
què nos keûrs mastinès counichin’t-in pô d’ fièsse !
 
Mèt’nant, d’ va yèsse toute seûle, grand-pé è-st-al dèrniére.
Èl mèd’cin vî-nt dè m’ dîre qu’ i n’a pus rî-n a fé ;
mès, dèvant d’ cloûre sès-îs, d’é ’ne grâce a vos d’mandér…
Amin.nèz-li l’ gamin… né r’poûssèz nî-n m’ priyére !
 
I m’ chène què dè d’ lôvo, ayu ç’ qu’ èle èst daléye,
èm fîye s’roût si binése dè vîr l’ èfant doûci 
èt si grand pé s’ inva avû l’ bètch dè no p’tit,
dju sin d’dja què m’ grande pène dèvéra mwins fayéye !


wp5ffc35a6_0f.jpg
wpb9c6e507.png
wpba31c8d1.png
wpba31c8d1.png